Vo svete športu sa často hľadajú jednoduché vysvetlenia. Keď hráč zlyhá, povie sa, že to bola psychika. Keď stagnuje, pripíše sa to technike. Keď sa zraní, ukáže sa prstom na kondíciu.
Lenže výkon človeka nevzniká v jednej oblasti. Vzniká tam, kde sa prepojí myseľ, telo, koordinácia, nervový systém, emócie, technika aj taktické rozhodovanie. A toto pochopíte až vtedy, keď opustíte hranice jednej odbornosti.
Mne osobne trvalo viac ako desať rokov fanatického štúdia, pozorovania a praktických skúseností, kým som začal vidieť skutočné súvislosti medzi mysľou, telom a výkonom. Nestačilo čítať. Potreboval som zažívať.
Ako hráč som prechádzal situáciami, ktoré som kedysi zvaľoval na psychiku – prehry, bloky, výkyvy výkonu. Boli dni, keď hlava chcela, no telo odmietlo spolupracovať. Ako je to možné? Práve tento rozpor ma prinútil hľadať odpovede inde než v hlave.
Ako tréner som pochopil, že vedieť hrať a vedieť učiť sú dve úplne odlišné disciplíny. Tréner musí rozumieť metodike, progresiám, koordinácii, automatizácii pohybu a neurofyziologickým procesom, ktoré výkon riadia.
Na tejto ceste zohrali dôležitú úlohu aj ľudia, ktorí ma nasmerovali. Jedným z nich bol Igor Duvač, učiteľ antropomotoriky na Masarykovej univerzite. Práve on ma priviedol k hlbšiemu štúdiu metodiky a vedeckého rozvoja kondično-koordinačných zručností. Vďaka nemu som začal vnímať prepojenie medzi psychikou a pohybom oveľa presnejšie.
Zranenia ma následne donútili vstúpiť do sveta fyzioterapie, stabilizačných systémov, svalových reťazcov a motorickej kontroly. V spolupráci s odborníkmi ako Oliver Kuchta, Csaba Csolti či Tomáš Staško som začal vidieť telo úplne inou optikou. Nemáte šancu vyrovnať sa ich úrovni poznatkov – a ani to nie je cieľ. Podstatné je, že dokážete pochopiť, ako rozmýšľajú oni, akú logiku v tele vidia a ako ho rozvíjajú. A práve to dopĺňa multidisciplinárne puzzle.
Breakdance ma naučil jemnosť, rytmus a senzitivitu pohybu.
Box a Systema mi ukázali, ako psychický stav ovplyvňuje kvalitu reakcie a schopnosť uvoľniť sa aj v ohrozujúcej situácii.
A práve tieto „cudzie“ disciplíny mi umožnili lepšie pochopiť aj športy, ktorým som sa venoval celý život.
Dnes sa už na športovca nepozerám z pohľadu jednej profesie.
Pozerám sa naňho ako na funkčný systém, v ktorom každá vrstva ovplyvňuje ďalšiu:
- technika padá, keď koordinácia nie je vyzretá,
- taktika zlyháva, keď nervový systém nestíha,
- psychika kolabuje, keď telo nedokáže vykonať to, čo hlava chce,
- telo sa blokuje, keď chýba senzomotorika,
- rozhodovanie mešká, keď chýba stabilita a referencia tela.
Výkon nikdy nevzniká z jedného prvku.
Vzniká v prepojení všetkých.
Preto verím, že každý, kto chce dosiahnuť svoj maximálny potenciál —, tréner, psychológ, fyzioterapeut či kondičný špecialista — by sa nemal báť vstúpiť do úplne inej disciplíny.
Práve tam sa často nachádzajú odpovede, ktoré vo vlastnej odbornosti nikdy neuvidí.
Multidisciplinárnosť nie je trend.
Je to jediná cesta k vrcholovému výkonu.
