The story of guiding a young tennis player who dominated Slovak tennis under 14 years old.

Písal sa rok 2016 a ja som sa vrátil zo zahraničia, kde som sa venoval rozvoju tenistov. Náhodne ma zastavil môj známy a hovorí: „Servus, poď sa trošku povenovať tenisovo môjmu mladému.“ Zhodou okolností, ten známy bol známy motivačný speaker na vozíčku, Tomáš Masaryk. O týždeň nato už trénujeme v Holíči v multifunkčnej telocvični, kde pred každým tréningom treba rozbaliť a natiahnuť sieť a po tréningu ju zase zabaliť.

Začal som hrať s jeho synátorom, ktorý bol futbalista a tenis mal viac-menej ako doplnok. Počas tréningov sa však motala a pomáhala zbierať loptičky spolu s dedom malá energická a vysmiata Laura. Dlho to netrvalo a chcela hrať aj ona. Vtedy mala niečo okolo 6 rokov a bolo to prvé a jediné dieťa na Slovensku, ktoré som mohol učiť tenis systematicky a dlhodobo od úplného začiatku. Mal som informáciu, že už raz na tenis chodila, ale ju to nebavilo, a vedel som, že v nej musím znovu objaviť krásu tohto športu a vzbudiť vášeň. Avšak vôbec to nebolo treba.

Laura na svoj vek bola mimoriadne vnímavá a mal som pocit, že by hrala aj dve hodiny. Bola veľmi hravá, veľmi súťaživá, veľmi sústredená a časom som zistil, že je rovnako vysoko učenlivá. Keď som jej spravil test MQ a porovnal som koo

rdinačné zručnosti s tisíckami detí v jej veku a pohlaví, zistil som, že vysoko vyniká nad úrovňou 125 a tieto pohybové predpoklady vie pretaviť aj do špecifických tenisových zručností. Každý tréning som sa snažil viesť v atmosfére zábavy a interaktívnych cvičení s primeranými výzvami.

Po každom tréningu dedo dával extra energiu a pozitívny pocit, aká je bojovníčka a ako sa pekne snaží.

V tej dobe som na Slovensku začínal rozbiehať spoločnosť, ktorá sa venovala rozvoju všestrannej mo

toriky detí. Spolupracoval som s odborníkom z Masarykovej univerzity, Igorom Duvačom, ohľadom metodológie rozvoja koordinácie detí. Cez systém prešli tisíce detí zo západného Slovenska a mimoriadne ma to bavilo aplikovať vedecké prístupy do rozvoja detí.

Vedel som, že čo nevybudujem do 9 rokov, už nikdy nevybudujem. Vo vývoji organizmu je nervový systém vysoko plastický na rozvoj koordinácie medzi 6-9 rokmi, takzvaný zlatý vek koordinácie. V tomto časovom okne sa určí, z čoho bude ťažiť organizmus celú ďalšiu kariéru. Hrali sme sa veľa s cítením a rozvojom kinetickej diferenciácie. Hrali sme silovo na 100%, na 70%, na 50%, na 30%… všetky rôzne druhy rotácií a uhlov, úderov.

Vsádzal som na vysokú variabilitu s progresiou v cvičení. Postupne zvyšovanie náročnosti úloh pri pozitívnej emócii. Na konci obľúbená hra, kedy Laura stála pri stene, ja tri metre od nej a snažil som sa ju trafiť , ako som hral o stenu a ona musela uhýbať. Laura všetko rýchlo nasávala a bavilo ju to.

Od úplného začiatku sme rozvíjali aj taktické myslenie. Už keď dokázala prehodiť loptu, počúvala na každom tréningu: „Hráš tam, kde ja nie som.“

Učiť dieťa vnímať priestor od začiatku bolo náročné, lebo to by som non-stop zbieral lopty v obrovskej multifunkčnej hale. Takže na tréningy vždy prišla mamina alebo zvyčajne jej dedo, ktorý vždy aktívne pomáhal zbierať loptičky.

Keď začala hrať súťaže, od začiatku vynikala šikovnosťou, avšak vôbec sa nikam neponáhľala. Vždy je veľmi dôležité fungovanie celého prostredia. Laura má skvelých rodičov, ktorí ju držia pri zemi, vedia, kedy treba zvoľniť, vedia, kedy pritvrdiť a vedia ju viesť tak, aby si verila.

Jej bojovnosť na kurte bola vždy ohromná. Myslím si, že vplyv na vybudovanie tohto mindsetu mala celá rodinná klíma. Tomáš ako motivačný speaker na vozíčku inšpiruje tisíce ľudí svojím príbehom, „ ako sa nevzdať “. Napriek tomu, že už tu nemal byť, sám reprezentuje Slovensko v tenise a uvidíme ho na olympijských hrách. Je sám príkladom a tento Mindset nasala aj Laura.

Pamätám si, keď Tomáš po zápase rozprával s Laurou vždy s pokojom, nadhľadom, ale súčasne podporoval bojovného ducha a dôverou. Ja ako tréner som tieto atribúty plne podporoval a vôbec sme sa nikam neponáhľali kvantitou. Pomaly postupne Laura začala vynikať nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a začala vyhrávať európske turnaje.

Laura začala hrávať v Bratislave s najlepšími hráčkami a jej forma začala naberať na obrátkach.

Teraz sa stala majsterkou Slovenska, ktorá vyhrala vo finále 6:1, 6:0 a rovnako vyhrala aj štvorhru.

Koniec koncov sú to rodičia, ktorí rozhodujú, ako sa bude pokračovať vo vedení mladej dračice. A tu prevláda zdravý rozum, optimizmus, nadhľad a „inštinkt zabijaka“.

Laura vždy mala vlastnosť: „Mne je jedno, koho mi dáš, rozbijem všetko, čo predo mňa postavíš.“ Už keď mala 9 rokov, bolo rozhodnutá, že ma rozbije. Zatiaľ sa jej to do 13 rokov nepodarilo, ale pravdu povediac, už sa mi do toho s ňou moc nechce, lebo s 13-ročnou je to veľmi náročné hrať. Ale keďže máme stávku o Milku čokoládu, tak ešte jeden zápas musím s ňou podstúpiť.

Lauri, všetko je v tebe a tvoja cesta je daná. Ty len bež za tým, čo cítiš a nenechaj sa z cesty vykoľajiť.

Gratulujem tebe, tvojej rodine, trénerovi a držím Vám palce

Adam Truhlář